Mal by som ťa radšej, keby si bol trochu viac ako ja

ukážka #1 - Blízkosť, ktorá pochádza z utrpenia

V knihe Deep Down Dark (Hlboko v tme) vyrozprával Héctor Tobar príbeh 33 čilských baníkov uväznených v zavalenej bani 600 metrov pod zemou 69 dní.iBolo to vo všetkých správach. Museli žiť v tme, takmer bez jedla, odrezaní od zvyšku sveta. Začali chudnúť. Nevedeli, či ešte niekedy uzrú denné svetlo. Jedny noviny v Santiagu odhadli ich šance na prežitie na 2 percentá.

Mnohí z baníkov, stojac tvárou v tvár bezprostrednej smrti, zhodnotili svoj život a uvedomili si, že veľa vecí ľutujú. Niekto poprosil Josého Henríqueza, o ktorom vedeli, že je zbožný človek, či sa za všetkých bude modliť.

Modlil sa.

Keď si kľakol na kolená, niektorí ďalší muži sa pridali a on sa začal rozprávať s Bohom: „Nie sme najlepší ľudia, Pane, ale zmiluj sa nad nami.“

Mohli by ste si pomyslieť, že je to trochu urážlivé, „O kom to vlastne hovorí, nie najlepší ľudia?“ Z nejakého dôvodu však v tej hlbokej tme nikto nenamietal. Pretože vedeli, že je to pravda.

Tak Henríquez pokračoval a dokonca ešte konkrétnejšie: „Víctor Segovia vie, že priveľa pije. Víctor Zamora sa príliš rýchlo rozzúri. Pedro Cortez vie, že nebol dobrým otcom svojej dcérke…“

Znovu nikto nenamietal. Vlastne to bol začiatok niečoho výnimočného, niečoho nečakaného – intimity.Tí muži, hlboko v tme, pochovaní pod zemou, keď im smrť hľadela priamo do tváre, nejakým spôsobom objavili nový zmysel spoločenstva. Dokonca sa začali každý deň zhromažďovať k jedinému pokrmu dňa – lyžičke tuniaka, možno sušienke a troške vody – a potom José Henríquez alebo Osman Araya mali krátku kázeň a muži pokľakli na kolená a modlili sa.

„Bože, odpusť mi prudkosť v hlase, s akou som sa rozprával so ženou a so synom.“

„Bože, odpusť mi, že som zle zaobchádzal s chrámom svojho tela, keď som bral drogy.“

Bolo celkom úžasné, ako tieto modlitby prirodzene prerástli k tomu, že sa baníci ospravedlňovali za vzájomné previnenia a vyznávali si hriechy.

„Prepáč, že som na teba dvihol hlas.“

„Prepáč, že som ti nepomohol priniesť vodu.“

Intimita je spoločný zážitok. Utrpenie už zo svojej podstaty znamená zažiť niečo, čo zažívať nechceme, napríklad bolesť, stratu, sklamanie alebo zúfalstvo. Táto skupina ostrieľaných baníkov predsa len zistila, že v spoločnom utrpení, keď sa starali jeden o druhého, sa medzi nimi vytvorilo puto, ktoré by medzi nimi nevzniklo bezutrpenia. Keď sa nemohli hnať za pôžitkami, peniazmi a alkoholom, až vtedy si uvedomili, aké bláznovstvo je žiť pre tieto veci.

Medzitým skupina ľudí na povrchu začala vŕtať do zeme, aby mohli baníkov zachrániť. Vedúci vŕtacej skupiny navrhol, že by sa mali pomodliť za dieru predtým, ako ju vykopú.

„Zložme všetku svoju dôveru na toho chudého chlapíka,“ povedal (mysliac „chudého chlapíka“ na kríži).

Keď sklonili hlavy, jeden z členov tímu povedal: „Hej, šéfe, chyťme sa za ruky, kým sa budeme modliť.“ A tak sa osem statných čilských špecialistov na vrty držalo za ruky a prosili Ježiša o pomoc. Zrodila sa snaha o záchranu, a ľudia z celého sveta sa začali snažiť nejako pomôcť, darovať niečo či modliť sa za mužov, aby ich zachránili.

Nanešťastie, najšťastnejšia časť tohto príbehu je zároveň aj najsmutnejšia.

Vŕtacie zariadenie prevŕtalo úzku dieru do skaly. Baníci dostali jedlo, zásoby a iPady, a už vedia, že nakoniec ich zachránia, zisťujú, že sú slávni a že môžu zbohatnúť.

A vtedy prestali vyznania.

Prestali modlitby.

Vidina peňazí a slávy zmarila pretvárajúce spoločenstvo, ktoré sa zrodilo zo spoločného utrpenia.

Každý jeden bol najlepšou verziou seba, keď bol v najhoršej životnej situácii.