Bolesť a utrpenie

Ukážka z knihy

Prečítajte si ukážku z knihy:

Keď som prijal život služby, pokúšal som sa porozumieť, prečo tak veľa ľudí vzdoruje Bohu a odmieta Ho. Čoskoro som si uvedomil, že snáď hlavný dôvod je súženie a utrpenie. Ako mohol dobrý, spravodlivý a milujúci Boh dovoliť také trápenie, skazenosť, bolesť a úzkosť? Pochybnosti v mysli môžu rásť súčasne s bolesťou v srdci. Keď som sedel s trpiacimi, často som sa pristihol, že premýšľam nad pálčivými námietkami voči Božej existencii a kresťanskej viere. Pred niekoľkými rokmi hollywoodska herečka poskytla rozhovor potom, čo jej milovaný náhle zomrel pri nehode.

Dlho žila bez toho, že by rozmýšľala alebo hovorila o Bohu, ale akonáhle sa to stalo, povedala: „Ako mohol milujúci Boh dovoliť, aby sa to stalo?” V okamihu sa jej ľahostajnosť voči Bohu zmenila na hnev. Tento druh skúsenosti viedol mnohých mysliteľov k argumentu, ako ho podal spisovateľ Stendhal (Marie-Henri Beyle), že „jediné ospravedlnenie pre Boha je, že neexistuje”.

Zároveň som ale zistil, že rovnaké množstvo ľudí nachádza Boha skrze súženie a utrpenie. Zistia, že ťažkosti ich posúvajú smerom k Bohu a nie od Neho. Nepokojné časy ich prebudia z desivého spánku duchovnej sebestačnosti do vážneho hľadania Boha. Utrpenie „vyvesí vlajku pravdy v pevnosti vzbúrenej duše”. Bolo by prehnané povedať, že bez utrpenia v živote človek Boha nenájde, ale nie veľmi prehnané. Keď na nás príde bolesť a utrpenie, konečne vidíme, že nielenže život nekontrolujeme, ale že sme to ani nikdy nerobili.

V priebehu rokov som si taktiež uvedomil, že nepriazeň osudu nevedie ľudí len k viere v Božiu existenciu. Tých, ktorí už veria, vťahuje do hlbšieho prežívania Božej existencie, lásky a milosti. Jeden z hlavných spôsobov, ako sa posúvame od abstraktného poznania o Bohu k osobnému stretnutiu s Ním ako živou skutočnosťou, je skrze pec súženia. Ako to slávne podal C. S. Lewis: „Boh k nám šepká skrze naše potešenie, hovorí cez naše svedomie, ale kričí v našej bolesti.”

Veriaci v mysli rozumejú mnohým doktrinálnym faktom, ale tieto fakty zriedka doputujú do srdca, ak nezakúsia sklamanie, zlyhanie a stratu. Ako mi raz povedal muž, ktorý, ako sa zdalo, mal prísť o kariéru aj rodinu: „Vždy som v princípe vedel, že ‚Ježiš je všetko, čo potrebuješ‛ pre život. Ale v skutočnosti naozaj nevieš, že Ježiš je všetko, čo potrebuješ, kým Ježiš nie je všetko, čo máš.”

vyhnancami. Jeho odsúdenie bolo justičným omylom. Zomrel násilnou smrťou, nahý a na mizine. A tak samotný Boží Syn vedel, aké to je byť obeťou nespravodlivosti, postaviť sa skorumpovanému systému a zomrieť jeho rukou. Kresťania veria, že to urobil, aby dosiahol zmierenie za naše hriechy, aby nás oslobodil od nášho trestu. Kresťania vedia, že v očiach Boha sme boli duchovne chudobní a bezmocní – aj my sme boli cudzinci a otroci, ale Boh nás zachránil tým, že sa stal utláčaným pre nás.

Áno, samozrejme, viera v univerzálne morálne pravdy sa môže použiť na utláčanie iných. Ale čo ak touto absolútnou pravdou je človek, ktorý zomrel za svojich nepriateľov, ktorý neoplácal násilie násilím, ale im odpustil? Ako by vás mohol tento príbeh, ak je centrom vášho života, viesť k prevzatiu moci a ovládnutiu druhých? Kresťan, ktorý sa neodovzdal životu štedrosti a spravodlivosti voči chudobným a odsúvaným na okraj, žije v rozpore s evanjeliom Krista, Syna Božieho, ktorého Otec „dopomáha utláčaným k právu a hladným dáva chlieb“ (Ž 146:7). Bauckham hovorí: „Zdegradovanie biblického príbehu na ideológiu útlaku potláča biblický význam kríža.“ Všetky tieto charakteristiky biblického príbehu ho robia „úplne nevhodným, aby sa stal nástrojom útlaku“49.

Kríž láme začarovaný kruh útlaku ešte jedným spôsobom. Ľudia, ktorí sú zapálení pre spravodlivosť, sú často farizejskí a krutí, keď čelia osobám, ktoré považujú za utláčateľov. Avšak veriaci v Krista sa učia vyznávať, že Bohu ublížili, ak ublížili tým, ktorí sú stvorení na Jeho obraz. Nemilovali a nectili sme si blížnych tak, ako by sme si želali, aby sa zaobchádzalo s nami. Inými slovami, každý kresťan, ktorý rozumie evanjeliu, pripúšťa, že bol utláčateľom. Keď klameme, pripravujeme ľudí o pravdu, na ktorú majú právo. Keď nedodržiavame svoje sľuby, pripravujeme ľudí o dobro, na ktoré majú právo. Ak nie sme chudobní, a zatvárame si srdce voči chudobným, tak ich pripravujeme o obživu, na ktorú majú právo. Kresťania vedia, že majú srdce utláčateľov, ale napriek tomu boli zachránení milosťou. Preto aj keď čelia utláčateľom, môžu to robiť s nezlomným a odvážnym odhodlaním, ale evanjelium učí, že tak majú robiť bez farizejstva alebo šikanovania. Nemôžu nenávidieť nenávidiacich ani ospravedlňovať utláčanie ľudí, o ktorých si myslia, že sú utláčateľmi.

Evanjelium Ježiša Krista prináša absolútnu pravdu, ktorá neutláča, ale stanovuje normu mimo nás, ktorá nám pomáha uniknúť pred neefektívnosťou relativizmu a sebeckého individualizmu. Nemôže byť však použité na utláčanie druhých. Terry Eagleton je presvedčený, že „ak by sa náboženská viera oslobodila od ťarchy sociálnych nariadení, ktoré používa pre zdôvodnenie svojej existencie, mala by slobodu znovu objaviť svoj skutočný cieľ – kritiku práve takýchto spôsobov“. Verí, že „to, čo pridáva k bežnej morálke, nie je len nejaká nadprirodzená podpora, ale značne nepohodlná správa, že naše formy života musia podstúpiť radikálny rozpad, ak sa majú znovu zrodiť ako spravodlivé a súcitné spoločenstvá. Znamením tohto rozpadu je solidarita s chudobnými a bezmocnými. Práve tu sa môže zrodiť nové usporiadanie viery, kultúry a politiky.“50