Dáva Boh zmysel

Žijeme v dobe skepticizmu. Naša spoločnosť vkladá takú dôveru do empirických dôkazov, historického pokroku a silných emócií, že je ľahké sa pýtať: Prečo by mal niekto veriť v kresťanstvo? Akú úlohu môže hrať viera a náboženstvo v modernom živote?

V tejto novej, premyslenej a inšpiratívnej knihe Timothy Keller, pastor a jeden z najpredávanejších autorov podľa New York Times, vyzýva skeptikov, aby sa zamysleli nad tým, že kresťanstvo je dnes relevantnejšie ako kedykoľvek predtým. Ako ľudské bytosti nemôžeme žiť bez zmyslu, uspokojenia, slobody, identity, spravodlivosti a nádeje. Kresťanstvo nám pre naplnenie týchto potrieb poskytuje zdroje, ktoré nemajú obdobu. Táto kniha, napísaná tak pre horlivého veriaceho ako aj pre skeptika, osvetľuje nesmiernu hodnotu a dôležitosť kresťanstva v osobnom živote.

Autor knihyTimothy Keller

8,00 9,00 

Vymazať

Popis

Žijeme v dobe skepticizmu. Naša spoločnosť vkladá takú dôveru do empirických dôkazov, historického pokroku a silných emócií, že je ľahké sa pýtať: Prečo by mal niekto veriť v kresťanstvo? Akú úlohu môže hrať viera a náboženstvo v modernom živote?

V tejto novej, premyslenej a inšpiratívnej knihe Timothy Keller, pastor a jeden z najpredávanejších autorov podľa New York Times, vyzýva skeptikov, aby sa zamysleli nad tým, že kresťanstvo je dnes relevantnejšie ako kedykoľvek predtým. Ako ľudské bytosti nemôžeme žiť bez zmyslu, uspokojenia, slobody, identity, spravodlivosti a nádeje. Kresťanstvo nám pre naplnenie týchto potrieb poskytuje zdroje, ktoré nemajú obdobu. Táto kniha, napísaná tak pre horlivého veriaceho ako aj pre skeptika, osvetľuje nesmiernu hodnotu a dôležitosť kresťanstva v osobnom živote.

Ďalšie informácie

Hmotnosť0.264 kg
Rozmery20 × 13.5 × 2.5 cm
Autor knihyTimothy Keller
formátkniha, PDF, epub, mobi
počet strán344
väzbabrožovaná väzba (mäkká)
ISBN9788088863991
Rok vydania2018
Pôvodný názovMaking Sense of God
PrekladateľAndrea Štefková

Ukážka z knihy č.1

Prečítajte si ukážku #1 z knihy:

Kresťanským kazateľom na Manhattane som už skoro tridsať rokov. Ľudia, ktorí žijú v meste, kde je môj domov, sú väčšinou neveriaci. Nie sú ani len tým, čo sme zvykli nazývať „vianoční a veľkonoční“ kresťania. Aby som to upresnil, väčšina z nich by o sebe vyhlásila, že sú sekulárni alebo bez náboženského presvedčenia.

Noviny New York Times nedávno uverejnili článok o diskusných stretnutiach, ktoré sa každý týždeň konajú v našom zbore a sú pre ľudí, ktorí sú skeptickí v tom, že existuje Boh alebo akákoľvek nadprirodzená realita. Základným pravidlom tejto skupiny je, že nepredpokladá pravdivosť žiadneho náboženstva ani sekularizmu. Namiesto toho čerpá z rôznych zdrojov, z osobnej skúsenosti, filozofie, histórie, sociológie, ako aj z náboženských textov s cieľom porovnať rôzne názory a zvážiť, aký dávajú zmysel pri vzájomnom porovnaní. Väčšina účastníkov tejto diskusie prirodzene prichádza s určitým stanoviskom a dúfa, že práve ich svetonázor bude v tomto procese hodnotenia ten silnejší. Každého ale nabádame, aby bol otvorený kritike a ochotný pripustiť chyby a problémy vo svojom pohľade na veci.1

Po uverejnení článku sa o ňom diskutovalo na niekoľkých internetových fórach. Mnohí sa tomuto úsiliu posmievali. Jeden z komentujúcich povedal, že kresťanstvo nedáva žiadnyzmysel v reálnom, prirodzenom svete, v ktorom žijeme a nemá žiadny [racionálny] prínos. Mnohí namietali, že sekularizmus nie je súhrnom názorov, ktoré by sa mohli porovnávať s inými systémami. Naopak, vraveli, že je to jednoducho rozumné vyhodnotenie prirodzenosti vecí, ktoré sa zakladá na čisto racionálnom posudzovaní sveta. Vraveli, že pobožní ľudia sa pokúšajú nanútiť svoju vieru ostatným a keď sekulárni ľudia predkladajú svoje argumenty, tak jednoducho podávajú fakty a ľudia, ktorí s nimi nesúhlasia, zatvárajú oči pred týmito skutočnosťami. Niekto povedal, že jediný spôsob, ako byť kresťanom, je považovať rozprávky z Biblie za skutočné a zatvárať oči pred všetkými dôkazmi a zdravým rozumom.

Účastníci na inom fóre nevedeli pochopiť, prečo by sekulárny skeptik vôbec prišiel na takéto stretnutie. Jeden muž sa neveriacky pýtal: „Myslia si, že ľudia bez náboženského vyznania v Amerike nikdy nepočuli ,dobrú správu ̒? Myslia si, že sekulárni ľudia prídu na to stretnutie, popočúvajú a spýtajú sa, prečo im o tom nikto nepovedal?“ Iný napísal: „Ľudia sú ,bez‘ (náboženského presvedčenia) nie preto, že by sa nikdy nestretli s náboženstvom – sú ,bez‘, práve preto, že sa s ním stretli.“2

Za tie roky som sa nespočetnekrát zúčastnil takýchto diskusií a predpoklady ich kritikov sú do veľkej miery nesprávne. Veriaci v Boha rovnako ako aj neveriaci dospejú k svojmu stanovisku skrze kombináciu skúseností, viery, uvažovania a intuície. Skeptici mi na týchto stretnutiach bežne hovoria: „Škoda, že som skôr nevedel, že existuje takýto typ náboženského presvedčenia a takýto spôsob premýšľania o viere. Neznamená to, že teraz už budem veriť, ale nikdy predtým mi nikto neponúkol toľko podnetov na premýšľanie o týchto otázkach.“

Materiál v tejto knihe ponúka rovnaké podnety na premýšľanie čitateľom, najmä tým najskeptickejším, ktorí si myslia, že ,dobrej správe‘ chýba kultúrna relevantnosť. Budeme porovnávať názory a nároky kresťanstva s názormi a nárokmi sekulárneho pohľadu a klásť si otázky, ktoré z nich dávajú väčší zmysel v zložitosti sveta a živote človeka.

Ukážka z knihy č.2

Prečítajte si ukážku #2 z knihy:

Čo teda vidíme, keď čítame v evanjeliách o Ježišovi?

Jednou neobyčajnou črtou týchto správ je, že nám nepodávajú žiadny opis, ako Ježiš vyzeral. Je úplne nemysliteľné, aby nám moderná žurnalistická správa o nejakej osobe nič nepovedala, akým dojmom pôsobil alebo čo nosil oblečené. Žijeme v dobe, ktorá sa intenzívne zaoberá imidžom a je takmer posadnutá vzhľadom. Mohli by sme ale povedať, že celý dôraz tu nie je na Jeho vzhľade, ale na obsahu Jeho charakteru. A tento charakter bol pozoruhodný.

Obzvlášť pôsobivé pre čitateľov v priebehu storočí bolo to, čo jeden spisovateľ nazval „obdivuhodnou spojitosťou rôznych výnimočných vlastností Ježiša Krista“19. To znamená, že v Ňom vidíme vlastnosti a cnosti, ktoré by sme zvyčajne považovali za nezlučiteľné u jednej a tej istej osoby. Nikdy by sme si nemysleli, že by mohli byť skombinované, ale preto, že sú, sú prekvapivo krásne. Ježiš spája vysokú majestátnosť s najväčšou pokorou, spája najsilnejšiu oddanosť spravodlivosti s ohromujúcim milosrdenstvom a milosťou a odhaľuje transcendentnú sebestačnosť, a napriek tomu úplnú dôveru a spoľahnutie na svojho nebeského Otca. Sme prekvapení, keď vidíme nežnosť bez akejkoľvek slabosti, odvahu bez drsnosti, pokoru bez akejkoľvek neistoty, dokonca sprevádzanú strhujúcou sebaistotou. Čitatelia môžu sami objaviť Jeho neústupčivé presvedčenie ale absolútnu prístupnosť, Jeho naliehanie na pravdu ale vždy pretekajúce láskou, Jeho moc bez necitlivosti, bezúhonnosť bez skostnatenosti, zápal bez predsudkov.

Jedno z najneočakávanejších spojení v Ježišovom živote, spojenie pravdy a lásky, je viditeľné všade na stránkach evanjelií. Vtedy ako aj teraz ľudia odmietali a zahanbovali tých, ktorí mali vieru alebo žili tak, že si o nich mysleli, že žijú nesprávne a nemorálne. Ježiš však šokoval všetkých, keď bol ochotný jesť s vyberačmi daní, čo boli kolaboranti s rímskymi okupačnými silami. Pobúrilo to tých, ktorých by sme mohli nazvať „ľavicou“, tých, ktorí horlili proti útlaku a nespravodlivosti. Tiež ale vítal prostitútky a jedol s nimi (Mt 21:31 – 32), čo urážalo tých, ktorí podporovali konzervatívnu tradičnú morálku „pravice“. Ježiš sa zámerne a jemne dotýkal malomocných (L 5:13), ľudí, ktorých považovali za fyzicky a obradne nečistých, ale ktorí zúfalo túžili po kontakte s ľuďmi. Napriek tomu často jedával aj s farizejmi (L 7:36 – 50, 11:37 – 44, 14:1 – 4), tým ukázal, že nebol netolerantný voči netolerantným. Odpustil nepriateľom, ktorí Ho ukrižovali (L 23:34), aj priateľom, ktorí Ho sklamali v hodine Jeho najväčšej núdze (Mt 26:40 – 43).

Ježiš bol otvorený všetkým a priatelil sa s nimi, a napriek tomu naliehavo niesol svedectvo o pravde. Zacheusa, opovrhovaného vyberača daní, ohromila Ježišova láska a prijatie, a keď počul, ako ho volá k pokániu, zanechal svoje vládou podporované vydieračské podvody (L 19:1 – 9). Keď sa Ježiš stretol so ženami, ktoré spoločnosť považovala za sexuálne nemorálne, ujal sa ich s rešpektom a vľúdnosťou, ktorá prekvapila okolostojacich (L 7:39; J 4:9, 27). Samaritánke láskavo poukazuje na jej mnohé neúspešné vzťahy s mužmi, ktoré skončili v troskách, a vyzýva ju, aby pokoj duše, ktorý hľadá, našla v Jeho večnom živote (J 4:13 – 18). V známom príbehu o žene, ktorú prichytili pri cudzoložstve, Ježiš jedným dychom povedal: „Ani ja ťa odsudzujem, choď a odteraz viac nehreš.“ (J 8:11)20 Tu vidíme neočakávané ale brilantné spojenie pravdy a lásky, vášeň pre spravodlivosť ale aj oddanosť milosrdenstvu. Je plný milosti a pravdy (J 1:14).

Odborník na Novú zmluvu Craig Blomberg vysvetľuje, že nábožensky vážení ľudia v Ježišových časoch sa odmietali stýkať alebo jesť s ľuďmi, ktorých považovali za hriešnikov, napríklad s vyberačmi daní a prostitútkami, zo strachu, že ich kontaminujú svojou nečistotou. Ich priateľstvo a láska boli iba podmienečné pre tých, ktorí sa stali čistými a nepoškvrnenými. Ježiš ale obrátil dominantný spoločenský vzor na hlavu. Slobodne jedol s morálnymi a sociálnymi outsidermi. Priatelil sa s nečistými a volal ich, aby Ho nasledovali (Mk 2:13 – 17). Nebál sa, že by Ho znečistili, skôr očakával, že Jeho blahodarná láska ich nainfikuje a zmení, a to sa dialo vždy znovu a znovu.21

Ukážka z knihy č.3

Prečítajte si ukážku #3 z knihy:

Dostojevského námietka

Wilson v zásade cítil to, čo povedal Fjodor Dostojevskij vo svojom slávnom výroku: „Bez Boha a bez posmrtného života… je vlastne všetko dovolené, všetko sa smie.“6 Tento citát zvyčajne nazlostí sekulárnych ľudí, a oprávnene, pretože ho ľudia používajú, aby naznačili, že bez viery v Boha sú ľudia automaticky horší a menej morálni než tí, čo veria.

To nie je pravda. Ktokoľvek by sa pokúsil tvrdiť, že ateisti sú individuálne alebo všeobecne menej mravní ako iní ľudia, narazí na zdravý rozum a skúsenosti. Kresťania majú dodatočný dôvod pochybovať o takomto vyjadrení, pretože Nová zmluva učí, že na jednej strane všetci ľudia bez rozdielu vierovyznania sú stvorení Bohom s morálnym svedomím (R 2:14 – 15). Na druhej strane ten istý text hovorí, že všetci ľudia vrátane veriacich sú nedokonalí hriešnici (R 3:9 – 12). Takže aj z kresťanského učenia vyplýva, že je nesprávne tvrdiť alebo naznačovať, že bez Boha nemôžete byť dobrým človekom.7

Jednako ani Wilson, ani Dostojevskij netvrdia, že ateisti sú horší a menej morálni ako veriaci, a ak ich tak vnímate, znamená to, že ste nepochopili ich námietku. Dostojevskij nehovorí, že bez Boha nemôžu existovať morálne pocity alebo morálne správanie. Hovorí, že bez Boha nemôže existovať morálna povinnosť, že bez Boha je všetko „dovolené“. Čo to znamená?

Hocikto môže povedať: „Mám pocit, že toto je správne, a preto sa tak budem správať.“ „Morálny základ“ v tomto prípade je vnútorný pocit. Avšak podľa sekulárneho pohľadu na realitu ako môže ktokoľvek niekomu povedať: „Toto, čo robíš, je správne (alebo nesprávne), či už to tak cítiš alebo nie“? Nikdy to nemôžete nikomu povedať, iba ak by existoval nejaký zdroj morálky mimo nich, ktorý by museli rešpektovať. Ak existuje vševediaci, všemohúci, nekonečne dobrý Boh, potom On sám alebo Jeho zákon by mohli byť takýmto zdrojom morálky. Ak však nie je Boh, vzniká veľký problém, lebo sa nezdá, že by bol alternatívny morálny zdroj, ktorý by existoval mimo vnútorných pocitov a intuície. Preto aj keď bez Boha môžu existovať morálne pocity a presvedčenie, ale bez Boha nemôže existovať morálna povinnosť – objektívne, morálne „fakty“, ktoré však existujú, či to tak cítite, alebo nie.

Ateistický autor Julian Baggini je ochotný priznať tieto ťažkosti. Píše, že „ateisti právom čelia obvineniam, že život bez Boha nemôže byť morálny“. Ďalej priznáva, že „pre veriacich aspoň existuje nejaká základná viera, ktorá je dôvodom, prečo veriť, že mravnosť je reálna a zvíťazí. Vo svete ateistu možno morálku odmietnuť… bez jasných a presvedčivých dôvodov k viere v jej opravdivosť, [a] presne to sa niekedy stáva.“8

Samozrejme, nebolo by ťažké, keby sekulárni ľudia uznali, že neexistuje žiadna morálna povinnosť, že všetka morálna intuícia je subjektívna, a že neexistuje nič, čo by bolo objektívne nesprávne a zlé, či už máte pocit, že to tak je alebo nie. Neexistuje však prakticky nikto, kto tomu skutočne verí, kto si myslí, že neexistujú žiadne morálne fakty. Morálka je preto významným racionálnym problémom pre sekulárne stanovisko.

Je však nutné pripustiť, že morálka predstavuje problém aj pre veriacich, hoci celkom iným spôsobom. Niekto raz povedal, že zatiaľ čo sekulárne zdroje morálky sú príliš slabé, zdá sa, že náboženské sú často príliš silné. Náboženskí ľudia ohlasujú božsky potvrdenú morálnu pravdu, ale potom ju používajú na to, aby boli tvrdí a povýšeneckí voči ostatným alebo vyložene hrubí. Morálka môže byť desivou vecou v rukách veriacich.

V tejto kapitole sa budeme venovať najprv problému morálky pre sekulárnych ľudí. V 10. kapitole sa bližšie pozrieme na konkrétny problém veriacich, ako viera v morálny základ všetkého, čo pramení v Bohu, často robí z náboženstva represívnu silu.

Recenzie

Nikto zatiaľ nepridal hodnotenie.

Tento produkt môžu ohodnotiť len prihlásení zákazníci, ktorí si ho kúpili.