Dáva Boh zmysel?

Ukážka z knihy č.1

Prečítajte si ukážku #1 z knihy:

Kresťanským kazateľom na Manhattane som už skoro tridsať rokov. Ľudia, ktorí žijú v meste, kde je môj domov, sú väčšinou neveriaci. Nie sú ani len tým, čo sme zvykli nazývať „vianoční a veľkonoční“ kresťania. Aby som to upresnil, väčšina z nich by o sebe vyhlásila, že sú sekulárni alebo bez náboženského presvedčenia.

Noviny New York Times nedávno uverejnili článok o diskusných stretnutiach, ktoré sa každý týždeň konajú v našom zbore a sú pre ľudí, ktorí sú skeptickí v tom, že existuje Boh alebo akákoľvek nadprirodzená realita. Základným pravidlom tejto skupiny je, že nepredpokladá pravdivosť žiadneho náboženstva ani sekularizmu. Namiesto toho čerpá z rôznych zdrojov, z osobnej skúsenosti, filozofie, histórie, sociológie, ako aj z náboženských textov s cieľom porovnať rôzne názory a zvážiť, aký dávajú zmysel pri vzájomnom porovnaní. Väčšina účastníkov tejto diskusie prirodzene prichádza s určitým stanoviskom a dúfa, že práve ich svetonázor bude v tomto procese hodnotenia ten silnejší. Každého ale nabádame, aby bol otvorený kritike a ochotný pripustiť chyby a problémy vo svojom pohľade na veci.

Po uverejnení článku sa o ňom diskutovalo na niekoľkých internetových fórach. Mnohí sa tomuto úsiliu posmievali. Jeden z komentujúcich povedal, že kresťanstvo nedáva žiadnyzmysel v reálnom, prirodzenom svete, v ktorom žijeme a nemá žiadny [racionálny] prínos. Mnohí namietali, že sekularizmus nie je súhrnom názorov, ktoré by sa mohli porovnávať s inými systémami. Naopak, vraveli, že je to jednoducho rozumné vyhodnotenie prirodzenosti vecí, ktoré sa zakladá na čisto racionálnom posudzovaní sveta. Vraveli, že pobožní ľudia sa pokúšajú nanútiť svoju vieru ostatným a keď sekulárni ľudia predkladajú svoje argumenty, tak jednoducho podávajú fakty a ľudia, ktorí s nimi nesúhlasia, zatvárajú oči pred týmito skutočnosťami. Niekto povedal, že jediný spôsob, ako byť kresťanom, je považovať rozprávky z Biblie za skutočné a zatvárať oči pred všetkými dôkazmi a zdravým rozumom.

Účastníci na inom fóre nevedeli pochopiť, prečo by sekulárny skeptik vôbec prišiel na takéto stretnutie. Jeden muž sa neveriacky pýtal: „Myslia si, že ľudia bez náboženského vyznania v Amerike nikdy nepočuli ,dobrú správu ̒? Myslia si, že sekulárni ľudia prídu na to stretnutie, popočúvajú a spýtajú sa, prečo im o tom nikto nepovedal?“ Iný napísal: „Ľudia sú ,bez‘ (náboženského presvedčenia) nie preto, že by sa nikdy nestretli s náboženstvom – sú ,bez‘, práve preto, že sa s ním stretli.“

Za tie roky som sa nespočetnekrát zúčastnil takýchto diskusií a predpoklady ich kritikov sú do veľkej miery nesprávne. Veriaci v Boha rovnako ako aj neveriaci dospejú k svojmu stanovisku skrze kombináciu skúseností, viery, uvažovania a intuície. Skeptici mi na týchto stretnutiach bežne hovoria: „Škoda, že som skôr nevedel, že existuje takýto typ náboženského presvedčenia a takýto spôsob premýšľania o viere. Neznamená to, že teraz už budem veriť, ale nikdy predtým mi nikto neponúkol toľko podnetov na premýšľanie o týchto otázkach.“

Materiál v tejto knihe ponúka rovnaké podnety na premýšľanie čitateľom, najmä tým najskeptickejším, ktorí si myslia, že ,dobrej správe‘ chýba kultúrna relevantnosť. Budeme porovnávať názory a nároky kresťanstva s názormi a nárokmi sekulárneho pohľadu a klásť si otázky, ktoré z nich dávajú väčší zmysel v zložitosti sveta a živote človeka.

Ukážka z knihy č.2

Prečítajte si ukážku #3 z knihy:

Dostojevského námietka

Wilson v zásade cítil to, čo povedal Fjodor Dostojevskij vo svojom slávnom výroku: „Bez Boha a bez posmrtného života… je vlastne všetko dovolené, všetko sa smie.“6 Tento citát zvyčajne nazlostí sekulárnych ľudí, a oprávnene, pretože ho ľudia používajú, aby naznačili, že bez viery v Boha sú ľudia automaticky horší a menej morálni než tí, čo veria.

To nie je pravda. Ktokoľvek by sa pokúsil tvrdiť, že ateisti sú individuálne alebo všeobecne menej mravní ako iní ľudia, narazí na zdravý rozum a skúsenosti. Kresťania majú dodatočný dôvod pochybovať o takomto vyjadrení, pretože Nová zmluva učí, že na jednej strane všetci ľudia bez rozdielu vierovyznania sú stvorení Bohom s morálnym svedomím (R 2:14 – 15). Na druhej strane ten istý text hovorí, že všetci ľudia vrátane veriacich sú nedokonalí hriešnici (R 3:9 – 12). Takže aj z kresťanského učenia vyplýva, že je nesprávne tvrdiť alebo naznačovať, že bez Boha nemôžete byť dobrým človekom.
Jednako ani Wilson, ani Dostojevskij netvrdia, že ateisti sú horší a menej morálni ako veriaci, a ak ich tak vnímate, znamená to, že ste nepochopili ich námietku. Dostojevskij nehovorí, že bez Boha nemôžu existovať morálne pocity alebo morálne správanie. Hovorí, že bez Boha nemôže existovať morálna povinnosť, že bez Boha je všetko „dovolené“. Čo to znamená?

Hocikto môže povedať: „Mám pocit, že toto je správne, a preto sa tak budem správať.“ „Morálny základ“ v tomto prípade je vnútorný pocit. Avšak podľa sekulárneho pohľadu na realitu ako môže ktokoľvek niekomu povedať: „Toto, čo robíš, je správne (alebo nesprávne), či už to tak cítiš alebo nie“? Nikdy to nemôžete nikomu povedať, iba ak by existoval nejaký zdroj morálky mimo nich, ktorý by museli rešpektovať. Ak existuje vševediaci, všemohúci, nekonečne dobrý Boh, potom On sám alebo Jeho zákon by mohli byť takýmto zdrojom morálky. Ak však nie je Boh, vzniká veľký problém, lebo sa nezdá, že by bol alternatívny morálny zdroj, ktorý by existoval mimo vnútorných pocitov a intuície. Preto aj keď bez Boha môžu existovať morálne pocity a presvedčenie, ale bez Boha nemôže existovať morálna povinnosť – objektívne, morálne „fakty“, ktoré však existujú, či to tak cítite, alebo nie.

Ateistický autor Julian Baggini je ochotný priznať tieto ťažkosti. Píše, že „ateisti právom čelia obvineniam, že život bez Boha nemôže byť morálny“. Ďalej priznáva, že „pre veriacich aspoň existuje nejaká základná viera, ktorá je dôvodom, prečo veriť, že mravnosť je reálna a zvíťazí. Vo svete ateistu možno morálku odmietnuť… bez jasných a presvedčivých dôvodov k viere v jej opravdivosť, [a] presne to sa niekedy stáva.“

Samozrejme, nebolo by ťažké, keby sekulárni ľudia uznali, že neexistuje žiadna morálna povinnosť, že všetka morálna intuícia je subjektívna, a že neexistuje nič, čo by bolo objektívne nesprávne a zlé, či už máte pocit, že to tak je alebo nie. Neexistuje však prakticky nikto, kto tomu skutočne verí, kto si myslí, že neexistujú žiadne morálne fakty. Morálka je preto významným racionálnym problémom pre sekulárne stanovisko.

Je však nutné pripustiť, že morálka predstavuje problém aj pre veriacich, hoci celkom iným spôsobom. Niekto raz povedal, že zatiaľ čo sekulárne zdroje morálky sú príliš slabé, zdá sa, že náboženské sú často príliš silné. Náboženskí ľudia ohlasujú božsky potvrdenú morálnu pravdu, ale potom ju používajú na to, aby boli tvrdí a povýšeneckí voči ostatným alebo vyložene hrubí. Morálka môže byť desivou vecou v rukách veriacich.

V tejto kapitole sa budeme venovať najprv problému morálky pre sekulárnych ľudí. V 10. kapitole sa bližšie pozrieme na konkrétny problém veriacich, ako viera v morálny základ všetkého, čo pramení v Bohu, často robí z náboženstva represívnu silu.