Modlitba

ukážka #1

Primát modlitby

Rýchle porovnanie tejto modlitby z prvej kapitoly Listu Efezským s modlitbami v prvej kapitole Listu Filipským, Kolosenským a neskôr v tretej kapitole Listu Efezským odhaľuje, že toto je spôsob, ako sa Pavol zvyčajne modlí za tých, ktorých miluje. V gramatickom srdci Pavlovej dlhej vety je pozoruhodný náhľad do veľkosti a dôležitosti modlitby. Vo verši 17 píše: „Aby Boh… dal vám Ducha múdrosti… v poznávaní Jeho.“

Je pozoruhodné, že vo všetkých jeho listoch neobsahujú Pavlove modlitby za jeho priateľov žiadne prosby o zmenu ich okolností. Je isté, že žili uprostred mnohých nebezpečenstiev a ťažkostí. Čelili prenasledovaniu, smrti následkom chorôb, útlaku mocnými silami a odlúčeniu od milovaných. Ich existencia bola oveľa menej bezpečná, ako je dnes naša. Napriek tomu v týchto modlitbách nevidíte ani jednu prosbu o lepšieho cisára, ochranu pred útočiacimi armádami alebo dokonca za chlieb pre ďalší pokrm. Pavol sa nemodlí za dobré veci, ktoré sú zvyčajne na hornej časti zoznamu našich prosieb.

Znamená to, že by bolo nesprávne modliť sa za tieto veci? Vôbec nie. Ako Pavol vedel, sám Ježiš nás pozýva prosiť o náš „každodenný chlieb“ a aby nás Boh „zbavil zlého“. V druhej kapitole Prvého listu Timoteovi Pavol usmerňuje svojich čitateľov, aby sa modlili za mier, za dobrú vládu a za potreby sveta. Pavol teda vo svojich vlastných modlitbách nedáva univerzálny model modlitby rovnakým spôsobom, ako to urobil Ježiš. Skôr v nich odhaľuje, o čo najčastejšie prosí pre svojich priateľov – čo pokladá za najdôležitejšiu vec, ktorú by im Boh mohol dať.

Čo je to? Je to – poznať Ho lepšie. Pavol to vysvetľuje farbisto a detailne. Znamená to „osvietiť oči vášho srdca“ (Ef 1:18). Biblicky je srdce riadiacim centrom celej osobnosti. Je to úložisko základných záväzkov, najhlbších lások a najzákladnejších nádejí, ktoré kontrolujú naše pocity, myslenie a správanie. „Osvietiť oči srdca“ konkrétnou pravdou znamená, že prenikne tak hlboko, a uchopí nás tak mocne, že nás úplne zmení. Inými slovami, možno vieme, že Boh je svätý, ale keď táto pravda osvieti naše vlastné srdcia, potom to nechápeme iba rozumom, ale emocionálne nachádzame Božiu svätosť úžasnou, krásnou a dobrovoľne sa vyhýbame postojom a správaniu, ktoré by Ho zarmútili alebo zneuctili. V Liste Efezským 3:18 Pavol hovorí, že chce, aby im Duch dal moc pochopiť všetky minulé, súčasné a budúce výhody, ktoré dostali, keď uverili v Krista. Samozrejme, všetci kresťania vo svojich mysliach vedia o týchto výhodách, ale modlitba je niečo, čo to presahuje – aby sme mali živší zmysel pre realitu Božej prítomnosti a nášho spoločného života s Ním.

Pavol vidí získanie tohto plnšieho poznania Boha ako kritickejšie než zmenu okolností. Bez tohto silného pocitu Božej reality môžu dobré okolnosti viesť k prílišnej sebadôvere a duchovnej ľahostajnosti. Keď veci idú dobre, naše srdcia by dospeli k záveru, že nepotrebujeme Boha. Rovnako, ale bez osvieteného srdca, zlé okolnosti môžu viesť k odradeniu a zúfalstvu, pretože Božia láska sa zdá abstraktnou namiesto nekonečne utešujúcou prítomnosťou, ktorou by mala byť. Ak chceme čeliť životu v akýchkoľvek okolnostiach potrebujeme teda predovšetkým lepšie poznanie Boha.

Pavlova hlavná starosť je teda ich verejný a súkromný modlitebný život. Verí, že najvyššie dobro je spoločenstvo s Bohom. Bohatý, prekypujúci, potešujúci, ťažko získaný modlitebný život je tým dobrom, ktoré umožňuje správne a prospešne prijímať všetky ostatné dobrá. Nevidí modlitbu iba ako spôsob, ako získať veci od Boha, ale ako spôsob, ako získať viac samotného Boha. Modlitba sa usiluje „zachytiť Boha“ (Iz 64:6) spôsobom, ako sa v staroveku ľudia snažili zachytiť plášť dôležitého muža, keď k nemu apelovali, alebo ako keď v dnešných časoch objímeme niekoho, komu chceme prejaviť lásku.

ukážka #2

Integrita modlitby

Ak uprednostníme vonkajší život, náš vnútorný život bude temný a desivý. Nebudeme vedieť, čo si počať so samotou. Sebaskúmanie bude pre nás hlboko nepríjemné a budeme mať čoraz kratší rozsah pozornosti pre akýkoľvek druh reflexie. Ešte vážnejšie je, že našim životom bude chýbať integrita. Navonok budeme musieť prejavovať sebadôveru, duchovné a emocionálne zdravie a celistvosť, zatiaľ čo vo vnútri môžeme byť naplnení pochybnosťami, úzkosťou, sebaľútosťou a dávnou nevraživosťou. Napriek tomu nebudeme vedieť, ako vojsť do vnútorných miestností srdca, vidieť jasne, čo tam je a vyrovnať sa s tým. Stručne povedané, pokiaľ nespravíme náš vnútorný život prioritou, zmeníme sa na pokrytcov. Anglický teológ 17. storočia John Owen napísal varovanie populárnym a úspešným pastorom:

„Pastor môže naplniť kostolné lavice, zoznamy členov zboru, ústa verejnosti, ale tento služobník je tým, kým je v tajnosti na kolenách pred Všemohúcim Bohom a ničím viac.“
Ak chceš objaviť svoje skutočné ja, pozri sa na to, nad čím rozmýšľaš, keď sa nikto nepozerá, keď ťa nič nenúti myslieť na čokoľvek konkrétne. Smerujú v takýchto chvíľach tvoje myšlienky k Bohu? Možno chceš vyzerať ako pokorný, nenáročný človek, ale preberáš iniciatívu a vyznávaš svoje hriechy pred Bohom? Chceš byť vnímaný ako pozitívny, radostný človek, ale ďakuješ zvyčajne Bohu za všetko, čo máš, a chváliš Ho ako toho, kým je? Môžeš hovoriť mnoho o tom, akým „požehnaním“ je tvoja viera a ako „skutočne miluješ Pána“ – ale ak sa nemodlíš – je to naozaj pravda? Ak nie si radostný, pokorný a verný osamote pred Bohom, potom sa to, ako chceš vyzerať zvonku, nebude zhodovať s tým, kým skutočne si.

Tesne predtým, ako dal svojim učeníkom modlitbu Pánovu, Ježiš ponúka niekoľko úvodných myšlienok vrátane tejto: „Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli; … Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.“ (Mt 6:5 – 6) Neomylný test duchovnej integrity, hovorí Ježiš, je tvoj súkromný modlitebný život. Mnoho ľudí sa bude modliť, keď to od nich vyžadujú kultúrne a spoločenské očakávania, alebo kvôli úzkosti spôsobenej znepokojujúcimi okolnosťami. Tí so skutočným živým vzťahom s Bohom ako Otcom sa však vnútorne budú chcieť modliť, a preto sa budú modliť, aj keď ich k tomu nič vonkajšie netlačí. Budú sa o to usilovať dokonca aj v časoch duchovného sucha, keď neexistuje žiadna sociálna alebo skúsenostná odmena.

Priorizovať vnútorný život neznamená žiť individualisticky. Osamote nemôžeme dosiahnuť lepšie poznanie Boha Biblie. Zahŕňa to spoločenstvo cirkvi, účasť na spoločnom uctievaní, rovnako ako súkromnú pobožnosť, biblické vyučovanie aj tichú meditáciu. V srdci rôznych spôsobov ako poznať Boha je verejná aj súkromná modlitba.

ukážka #3

Ťažkosť modlitby

Nedokážem si spomenúť na nič skvelé, čo by bolo zároveň jednoduché. Modlitba musí byť teda jednou z najťažších vecí na svete. Pripustiť, že modlitba je veľmi ťažká, však môže byť povzbudivé. Ak v tomto ťažko zápasíš, nie si sám.

The Still Hour (Tichá hodina), klasická kniha o modlitbe od amerického teológa 19. storočia Austina Phelpsa, začína kapitolou „Absencia Boha v modlitbe“ a veršom z Knihy Jóbovej 23:3: „Kiežby som vedel, kde Ho nájdem!“ Phelpsova kniha začína premisou, že „vedomie neprítomnosti Boha je jedným zo stálych incidentov náboženského života. Dokonca aj keď sú formy oddanosti pozorne dodržiavané, pocit Božej prítomnosti ako neviditeľného Priateľa, ktorého prítomnosť je radosťou, nie je v žiadnom prípade nepretržitý.“
Phelps ďalej vysvetľuje početné dôvody, prečo existuje také sucho v modlitbe a ako vydržať napriek pocitu Božej neskutočnosti. Prvou vecou, ktorú sa naučíme pri pokuse modliť sa, je naša duchovná prázdnota – a táto lekcia je kľúčová. Sme takí zvyknutí na našu prázdnotu, že ju ani nerozpoznáme, kým sa nezačneme snažiť modliť sa.

Nezačneme ju pociťovať, kým nezačneme čítať, čo Biblia a iní povedali o veľkosti a zasľúbení modlitby. Potom sa konečne začneme cítiť osamelí a hladní. Je to dôležitý prvý krok k priateľstvu s Bohom, ale je to dezorientujúce.

Keď tvoj modlitebný život konečne začne prekvitať, následky môžu byť pozoruhodné. Môžeš byť naplnený sebaľútosťou a ospravedlňovať nevôľu a hnev. Potom si sadneš, aby si sa modlil a preorientovanie, ktoré prichádza pred Božou tvárou, okamžite odhaľuje banálnosť tvojich pocitov. Všetky tvoje dôvody, ktorými sa ospravedlňuješ, sa rozpadnú na kusy.

Alebo môžeš byť naplnený úzkosťou a počas modlitby sa začneš diviť, čoho sa vlastne bojíš. Zasmeješ sa na sebe a poďakuješ Bohu za to, kým je a čo spravil. Môže to byť také dramatické. Je to uchopenie jasnosti novej perspektívy. Nakoniec to môže byť bežnou skúsenosťou, ale nikdy to nie je to, ako sa modlitebný život začína. Na začiatku zvyčajne dominuje pocit chudoby a neprítomnosti, ale najlepší sprievodcovia pre túto fázu na nás naliehajú, aby sme sa neobrátili späť, ale vydržali a modlili sa disciplinovane, kým sa, ako hovorí Packer a Nystrom, nedostaneme od povinnosti k radosti.

Musíme si však dávať pozor na nesprávne chápanie takýchto fráz. Obdobia sucha sa z rôznych dôvodov môžu vrátiť. Nestrávime oddelené množstvo času v suchu, až pokiaľ neprenikneme skrze Neho nastálo do radosti a citu. Namiesto toho prichádza živé preorientovanie mysle a celkový pocit Boha na srdci častejšie a niekedy prekvapivo – roztrúsene medzi obdobiami zápasu, a dokonca absencie. Avšak snaha o Boha v modlitbe nakoniec prináša ovocie, pretože Boh chce, aby sme ho uctievali (J 4:23) a pretože modlitba je nekonečne bohatá a úžasná.

ukážka #4

Počúvať a odpovedať

Takmer v celej dĺžke veľkej starozmluvnej knihy, ktorá nesie jeho meno, Jób volá k Bohu v zúfalej modlitbe. Napriek všetkým svojim sťažnostiam Jób nikdy neodíde od Boha, ani nepoprie Jeho existenciu – všetku svoju bolesť a utrpenie spracováva skrze modlitbu. Napriek tomu nedokáže prijať život, ku ktorému ho Boh povolal. Potom sa zatiahne obloha a Boh prehovorí k Jóbovi „z búrky“ (Job 38:1). Pán opisuje v živých detailoch, ako stvoril a udržiava vesmír a svet. Jób je ohromený a pokorený touto hlbšou víziou Boha (Job 40:3-5) a dosiahne prielom. Nakoniec sa modlí mocnú modlitbu pokánia a uctievania (Job 42:1-6).

Otázka knihy Jób je položená hneď na samom začiatku. Je možné, aby muž alebo žena milovali Boha pre Jeho samotného, a existuje teda zásadná spokojnosť v živote bez ohľadu na okolnosti (Job 1:9)?1 Na konci knihy vidíme odpoveď. Áno je to možné, ale iba skrze modlitbu.
Čo sa stalo? Čím jasnejšie Jób vidí, kto Boh je, tým plnšie sa stávajú jeho modlitby – posúvajú sa od jednoduchých sťažností k vyznaniu hriechov, apelu a chvále. Na konci spravil prielom a bol schopný čeliť všetkému v živote. Toto nové zdokonalenie a úroveň charakteru prišlo skrze interakciu počúvania Božieho zjaveného Slova a odpovedania v modlitbe. Čím pravdivejšie je jeho poznanie Boha, tým plodnejšie sa stávajú jeho modlitby a tým rozsiahlejšia je zmena v jeho živote.

Sila našich modlitieb teda neleží primárne v našom úsilí a snahe, alebo v nejakej technike, ale skôr v našom poznaní Boha. Môžeš reagovať: „Ale Boh počuteľne prehovoril k Jóbovi v búrke. Kiežby tak Boh prehovoril ku mne.“ Odpoveď je – my máme niečo lepšie, nevypočítateľne jasnejšie vyjadrenie Božieho charakteru. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom ústami prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi… On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Žid 1:1 – 3, ekum. preklad).

Ježiš Kristus je tým Božím Slovom (J 1:1 – 14), pretože nie je možná komplexnejšia, osobnejšia a nádhernejšia Božia komunikácia. Našimi očami nemôžeme hľadieť priamo na slnko. Jeho sláva by okamžite ohromila a zničila náš zrak. Musíme na neho hľadieť cez filter a potom môžeme vidieť jeho veľkú žiaru a farby. Keď sa pozrieme na Ježiša Krista, ako nám ho ukazuje Písmo, pozeráme sa na Božiu slávu skrze filter ľudskej prirodzenosti. Toto je jeden z mnohých dôvodov, ako uvidíme, prečo sa kresťania modlia „v Ježišovom mene“. Skrze Krista sa modlitba stáva tým, čo škótsky reformátor John Knox nazval „sústredeným a dôverným rozprávaním s Bohom“ a Ján Kalvín „intímnym rozhovorom“ veriacich s Bohom, alebo inde „spoločenstvom ľudí s Bohom“ – obojsmernou komunikatívnou interakciou. „… lebo skrze Neho [Krista] obaja máme prístup k Otcovi v jednom Duchu.“ (Ef 2:18)