Tu som, pošli ma

Prečítajte si ukážku č. 1

Muž s moslimskými koreňmi mi vyrozprával príbeh:

Nikdy som si ani nepomyslel, že by som jedného dňa uveril v Ježiša. Dokonca už v škôlke ma učili, aby som bol nekompromisný. Šiel som do moslimskej internátnej školy. Tam nás učili, ako a prečo nenávidieť kresťanov. Na strednej a vysokej škole som bol veľmi aktívnym členom moslimských študentských organizácií. Ako študent a neskôr ako podnikateľ som šíreniu islamu venoval peniaze a čas.

Jedného dňa nastala v našej rodine kríza.

Modlil som sa päťkrát denne a dokonca som pridal aj polnočnú modlitbu. Modlil som sa tak niekoľko dní. Modlitby však neprinášali žiadne svetlo. Modlil som sa súbor bežných arabských modlitieb. Bol som povzbudený vyjadriť pocity srdca v miestnom jazyku. Volal som k Alahovi, aby pomohol svojmu služobníkovi. Bol som sám vo svojej izbe. Zrazu som pocítil veľký nával zlosti, beznádeje a absolútnej frustrácie.

Potom som počul hlas, ktorý povedal: „Ja som cesta, pravda a život.“ Hovoril mojím jazykom! Nevedel som, čo tie slová znamenajú. Niekoľko nasledujúcich dní a nocí som však ten hlas počul opakovať ich znovu a znovu.

Keď sa to dialo už niekoľko dní, modlil som sa: „Ak si Pán, ukáž mi to.“

Nasledujúce ráno som stretol priateľa, ktorého som osem rokov nevidel. Vravel, že ma už niekoľko týždňov hľadá. Povedal: „Myslel som na teba.“ Pozval ma na večeru do hotela. Keď sme sa v reštaurácii najedli, všimli sme si, že sa v susednej zasadačke začína stretnutie, kde mali hovoriť o evanjeliu. Prekvapilo ma to a aj šokovalo. Kamarátovi som povedal, že chcem odísť. Aj keď moje telo chcelo odísť, myseľ mu to nedovolila.

Zrazu som začul rečníka v zasadačke hovoriť: „Ježiš je cesta, pravda i život.“

Schmatol som kamaráta a spýtal sa ho: „Čo ten muž práve povedal?“ Kamarát otvoril Bibliu a ukázal mi štrnástu kapitolu v Evanjeliu podľa Jána. Prečítal mi presne tie slová, ktoré som počul vo svojich snoch.

Celý som sa chvel. Veľmi som zápasil, lebo som chcel utiecť, ale nemohol som. Počúval som ten hlas a čítal tie slová v Biblii, až kým som nakoniec neodovzdal život Ježišovi. (str. 39)

Prečítajte si ukážku č. 2

Pri tejto lži si vybavujem vlastný príbeh:

Ježiša som spoznal, keď som mal osemnásť. Skončil som strednú školu a pracoval som v továrni. Božie volanie k spáse a službe som počul jeden večer, keď som pracoval, a odovzdal som Kristovi život…

Keď som čítal pasáž z Matúša 28:18 – 20 a Skutkov apoštolov 1:8, o čom som sa neskôr dozvedel, že je to Ježišovo veľké poverenie, pomyslel som si: Toto je Božie slovo a má nado mnou autoritu. Vo svojom Slove Boh hovorí, že musím ísť ku všetkým národom. Preto si myslím, že budem musieť ísť k iným národom, ak mám byť Ježišovým nasledovníkom.

EVS Adventný kalendár web

Bolo to také jednoduché a jasné. S úprimnou radosťou som čítal a pochopil, že môžem slúžiť kdekoľvek na svete.

Práve to mi Boh povedal vo svojom Slove.

Tomu som aj veril. Túto myšlienku nespochybnilo nič, až kým som sa nestretol s organizáciou, ktorá vysiela pracovníkov do zahraničia.

… Pozreli sa na Ruth a povedali: „Povedzte nám niečo o svojom povolaní do zahraničnej misie.“

Ruth bola ukážkovým predstaviteľom kandidáta na pracovníka v zahraničí. Pastorova dcéra, Ježišovi odovzdala život ako dieťa, vnímala „povolanie“ do misijnej práce a v šiestej triede napísala sloh o svojom sne, že jedného dňa chce pracovať v Afrike. Keď skončila svoje svedectvo, muži v komisii žiarili pýchou, že ich cirkev dokázala vychovať takého šikovného a citlivého Božieho nasledovníka.

Potom sa obrátili na mňa a položili mi otázku: „Nik, povedzte nám o svojom povolaní do zahraničnej misie.“

Úprimne som sa na nich pozrel a povedal: „Nuž, čítal som Matúša 28:18 a Skutky 1:8.“ Zhovievavo sa usmievali.

„To je v poriadku,“ povedali, „ale v našej misijnej organizácii musí existovať dôkaz o ,Božom povolaníʻ na misiu v zahraničí. Potrebujeme, aby ste sa s nami podelili o to, kedy vás Boh povolal do zahraničnej misie.“

Bol som dosť zmätený.

„No, čítal som Bibliu,“ odpovedal som. „Čítal som Evanjelium podľa Matúša 28:18 a Skutky apoštolov 1:8. Prečítal som si Božie prikázanie ísť ku všetkým národom a pokúšam sa poslúchnuť toto prikázanie a ísť!“

…Muži mi s veľkou trpezlivosťou znovu vysvetlili stanovisko organizácie ohľadom „Božieho volania“, ktoré by jej dovolilo poslať našu rodinu do zahraničia. Hovorili o štvornásobnom povolaní: „povolanie“ ku spáse, „povolanie“ do služby, „povolanie“ na misiu, a nakoniec „povolanie“ na konkrétne miesto. Mozog mi pracoval naplno. Nevedel som si predstaviť, ako by niekto mohol držať krok so všetkými týmito „povolaniami“.

S trpezlivosťou sa ma spýtali, čo si myslím o tejto malej kázni. Bol som ešte dosť mladý a nazdával som sa, že chcú počuť môj názor.

Keďže som to nevedel lepšie, odpovedal som: „Len sa snažím poslúchnuť Božie prikázanie a urobiť, čo On chce, aby som robil. Boh povedal: ,Choď,ʻ a ja sa pokúšam ísť! Zdá sa mi, že táto denominácia si vytvorila špeciálne povolania do zahraničnej misie, ktoré ľuďom poskytnú ospravedlnenie, prečo neposlúchnuť, čo im Boh už prikázal.“

Moja poznámka sa neujala veľmi dobre. V miestnosti nastalo mŕtvolne ticho.

Dodnes neviem presne povedať, ako sa to stalo, ale schválili, že môžem ísť na zahraničnú misiu.

S Ruth sme smerovali do Afriky… s jednosmerným lístkom.(str. 41-42)

Prečítajte si ukážku č. 3

Zdá sa, že tradičným vzorom pre mužov na Západe je pastor a učiteľ. Po týchto duchovných úlohách túži mnoho mužov. Pri tom, čo sa vo svete deje, sú však najviac potrební evanjelisti a zakladatelia zborov. Tieto modely často chýbajú v cirkvi a inštitúciách na Západe. Teologické fakulty sa často zameriavajú viac na pastora/učiteľa než na evanjelistu/zakladateľa zboru.

Dnes potrebujeme otcov, služobníkov a mentorov, ktorí nielenže dokážu urobiť rozbor hebrejských veršov z Druhej knihy Mojžišovej, ale sú aj schopní preniesť archu zmluvy cez neľútostnú púšť k fyzickým a duchovným bojom.

Potrebujeme, aby muži rástli a prejavili sa.

Nedostatok mladých slobodných mužov možno súvisí so súčasným modelom služby, ktorá uhladenú prezentáciu zdôrazňuje viac ako uteráky a umývadlá. (str. 46)