Boh je bližšie než si myslíš

Prečítajte si ukážku z knihy

Počas prvého roka nášho manželstva sme s Nancy strávili dva mesiace cestovaním po Európe.Náš každodenný rozpočet predstavoval trinásť a pol amerických dolárov, za čo sme sa mali najesť, napiť a zabaviť. Každé ráno sme mali na raňajky chlieb a syr. Bývali sme v ubytovniach a raz do týždňa sme si mohli kúpiť časopis Times, ktorý sme si vzápätí rozdelili na polovicu, aby sme si ho obaja mohli čítať naraz. Dovolili sme si aj luxus. Jeden celodenný rozpočet sme utratili na jediné jedlo, a potom sme minuli nehorázne peniaze za vstupenky na výstavu pokladov západného umenia. Po niekoľkohodinovom vyčkávaní na prehliadku vo Vatikáne, sme vrchol dňa zažili v podobe nádherného obrazu Boha a Adama od Michelangela Buonarrotiho na strope Sixtínskej kaplnky. Ak sa na ten obraz zahľadíte naozaj dôkladne, všimnete si, že postava Boha sa veľmi rázne naťahuje k mužovi v plnej sile. Svoje telo ohýba tak, aby sa k nemu posunul čo najbližšie. Jeho tvár je obrátená k mužovi a aj Jeho pohľad je na neho upretý. Naťahuje k nemu ruku, Jeho ukazovák je nasmerovaný dopredu; každý sval je pevne napnutý. Znalci umenia hovoria, že v dobách pred Michelangelom sa obraz stvorenia obyčajne znázorňoval tak, že Boh stál na zemi a v podstate pomáhal Adamovi postaviť sa na nohy. V tomto prípade to tak nie je. Tento Boh sa ponáhľa k Adamovi na oblaku, na jednom z „nebeských záprahov“, ktorý poháňajú anjeli. Zdá sa, ako keby uprostred nádhery celého vesmíru bola Božia bytosť úplne zahalená do netrpezlivej túžby preklenúť medzeru medzi Ním a človekom. Ako keby sa nemohol dočkať. Jeho ruka sa už už dotýka ruky muža. Michelangelo chcel vyjadriť Božie neoblomné rozhodnutie načiahnuť sa a byť s osobou, ktorú stvoril. Boh je tak blízko, ako len môže byť. Ale hoci pristupuje tak blízko k človeku, predsa vytvára malý priestor na to, aby sa rozhodol. Čaká na Adama, aby urobil svoj krok. Postava Adama je trošku ťažšie interpretovateľná. Jeho ruka je čiastočne natiahnutá k Bohu, ale jeho telo spočíva v lenivej póze, opreté dozadu, akoby nemal žiaden záujem o nadviazanie spojenia. Možno sa domnieva, že keď už Boh zašiel tak ďaleko, úplne tú medzeru medzi nimi aj uzavrie. Možno, že príležitosť dotknúť sa svojho Stvoriteľa, berie na ľahkú váhu. Možno mu chýba sila. Úplne by však stačilo, keby pohol prstom. Michelangelo venoval vytvoreniu tejto fresky štyri roky intenzívnej práce. Musel pritom stáť na lešení a maľovať nad svojou hlavou a iste pritom prežíval obrovské fyzické muky. („Bradu mám otočenú k stropu, hlavu ohnutú na pleciach, moja hruď je vyhnutá do oblúku ako Harpya, zo štetca mi kvapká na tvár, vyzerám ako vyzdobený chodník… Som napnutý ako sýrsky luk.“) Pretože bol počas maľovania nútený celé hodiny poze rať sa nahor, napokon si dokázal list prečítať už iba tak, že si ho držal v ruke nad hlavou. V jeden večer, keď vyčerpaný prácou sedel sám so svojimi pochybnosťami nad týmto frustrujúcim projektom, ktorý sa mu zrazu zdal na neho príliš ťažký, si do denníka zapísal jedinú vetu: „Nie som maliar.“ Ten obraz však už takmer pol tisícročia rozpráva o veľkej Božej túžbe byť s ľudskými bytosťami, ktoré stvoril na svoj obraz. Možno Michelangelo predsa len vo svojej práci nebol sám. Možno, že ten Boh, ktorý bol tak blízko pri Adamovi, bol rovnako blízko aj pri Michelangelovi  a používal jeho myseľ, oko a štetce. Tento obraz nám pripomína, že Boh je bližšie, než si myslíme. Nikdy nás od Neho nedelí viac, ako jedna modlitba. Stačí nám prostá snaha – pohnúť prstom. Každý moment, tento moment, keď čítaš tieto riadky, je jedným z „nadčasových momentov“ Božieho priblíženia, života s Bohom. Príbeh Biblie totiž nie je v prvom rade o túžbe ľudí byť s Bohom. Je to túžba Boha byť s ľuďmi.