Odpustenie

ukážka #1 - Falošné pokánie – sebaľútosť

Pred niekoľkými rokmi som robil pastoráciu jedného manželského páru. Muž na adresu svojej ženy neustále upadal do hrubého, nahnevaného a urážlivého jazyka, čo ju hlboko zarmucovalo a ubližovalo jej. Súhlasil, že ku mne bude počas troch rokov chodiť na poradenstvo, ale bolo zjavné, že sa to vždy dialo až vtedy, keď mu pohrozila, že ho opustí. Až v tom momente prišiel a bol ochotný zmeniť svoje správanie. Tieto zmeny však zmizli, len čo sa hrozba odlúčenia a rozvodu pominula. Inými slovami, neoľutoval, že ubližuje svojej žene a že zneucťuje svojho Boha. Neľutoval hriech, len seba.

Sebaľútosť nikdy nevedie k zmene. Ľutovať vlastný hriech si vyžaduje lásku. Keby skutočne miloval svoju ženu – a miloval svojho Boha – nenávidel by hriech a ten by potom nad ním začal strácať moc. Sebaľútosť viedla len k povrchným zmenám, ktoré sa nikdy skutočne nedotkli jeho srdca, a preto ani nespôsobila žiadnu trvalú zmenu v jeho správaní. Sebaľútosť sa na pokánie len hrá, v skutočnosti je to zaujatosť sebou samým, a to je podstata hriechu.

Začnete sa meniť, iba ak si uvedomíte, že ste nielen porušili Boží zákon, ale zároveň ste zlomili Bohu srdce, lebo ste Ho zneuctili a zarmútili. Skutočné pokánie sa začína tam, kde sa končí prenášanie viny na niekoho iného a kde sa končí sebaľútosť.

Britský pastor Richard Sibbes vo svojom slávnom diele Nalomená trstina (1630) napísal, že sebaľútosť sa končí len vtedy, keď prestanete premýšľať o následkoch. Pokánie nenastane vtedy, keď „trochu skloníme hlavu, ale keď začneme pracovať na našom srdci, až kým sa hriech pre nás nestane odpornejší ako trest“9.

Stephen Charnock, ktorý bol takmer jeho súčasníkom, napísal Diskurz o hriechu, v ktorom živo rozlišuje medzi tým, čo nazval zákonníckym pokáním, poznačeným sebaľútosťou a medzi skutočne „evanjeliovým“ pokáním. Zákonnícke pokánie pramení hlavne zo strachu z trestu, zatiaľ čo skutočné pokánie vyplýva z úvah o Božej dobrote a teda z pocitu vlastnej nevďačnosti a nedostatku lásky. Falošné pokánie kričí: „Rozčúlil som moc, ktorá je ako rev leva. Vyprovokoval som zvrchovaného Pána neba a zeme, ktorého Slovo dokáže zničiť základy sveta.“ Avšak evanjeliom odsúdený človek kričí: „Rozzúril som dobrotu, ktorá je ako kvapkanie rosy. Urazil som Boha, ktorý sa ku mne správal ako priateľ. Moje tvrdé srdce utieklo od fontány slasti a teraz sa čľapoce v špinavej kaluži!“10 Slová kajúcneho srdca znejú takto: „Áno, Pane, som zarmútený pre následky svojho hriechu. Tie ma však len prebudili, lebo som sa dopustil hriechu, voči inému človeku a voči Tebe, môj Stvoriteľ, Zachránca a Vykupiteľ.“ Pokánie sa začína tam, kde sa končí sebaľútosť.